Jdi zpět

Melánka a generál... a taky Pavel a Oto

Dnes je tomu 6 mesiacov od začatia môjho ročného noviciátu. Noviciát je okrem iného časom, keď sa viac dozvedám o spiritualite našej kongregácie, o oblátskej charizme, ktorá je špeciálnym darom Ducha Svätého Cirkvi. A nie je dôležité len „niečo sa naučiť“, ale rozlíšiť, či tá charizma je určená práve pre mňa. Či moje osobné dary a životné skúsenosti zodpovedajú oblátskemu životnému štýlu. A ja mám to šťastie, že okrem formácií a štúdia kníh môžem svoje poznatky ihneď uvádzať do praxe.
Hlásať radostnú zvesť chudobným. Chudobní majú pre oblátov a oblátky mnoho tvárí. Nejde v prvom rade o materiálnu chudobu, ale o život bez nádeje, bez zmyslu, bez poznania vlastnej hodnoty, bez poznania Krista... Pre mňa sú to tváre, s ktorými sa stretávam pravidelne.
Rodiny imigrantov (zvlášť z Latinskej Ameriky), ktoré prichádzajú do našej farnosti. A imigranti, ktorých stretávam v Pueblos Unidos, organizácii založenej jezuitami, kam chodievam každý štvrtok ako dobrovoľník. Sem prichádzajú aj africkí migranti, ktorých všetci „veľmi dobre“ poznáme z médií a zo správ. Musím sa priznať, že ma prekvapil článok (alebo skôr rýchlosť, akým bol zverejnený) o nepokojoch v Madride spôsobených smrťou jedného z týchto afrických migrantov. Tento pochádzal zo Senegalu, žil tu 12 rokov nelegálne (napriek tomu, že sa trikrát snažil svoju situáciu „legalizovať“), živil sa ako pouličný predajca (čitatelia si ľahko domysleli, že ide o drogy; pravdou však je, že títo pouliční predajcovia predávajú „fake“ značkové výrobky či napálené CD a pod. – to je mi ale povedomé aj u nás v Česku či na Slovensku) a posielal svoje peniaze rodine. Pri všetkých týchto prípadoch si uvedomujem, že keď to človek sleduje „z diaľky“, pohodlne usadený v kresle, má riešenie na všetko. Ja sa na to pozerám „zblízka“ a zisťujem, že nájsť riešenie vôbec nie je jednoduché. A tak sa zatiaľ snažím len pozorovať, vnímať, informovať sa a vyprosovať si milosť vidieť túto konkrétnu realitu Božím pohľadom. Raz vám o tom určite napíšem viac.
Potom je tu „náš“ chudobný, ktorý žobre u dverí nášho kostola. Spočiatku sme ostali trochu v rozpakoch. Ono sa ľahšie hovorí o hlásaní dobrej zvesti chudobným na neosobnej rovine. Ale keď sa objaví niekto chudobný v našej blízkosti, vydesí nás to. Aj on má svoje meno. Som rada, že ako komunita sme sa nebáli vstúpiť s ním do kontaktu. Má za sebou ťažký osud. Keď mal 7 rokov, jeho mama ho nechala na ulici, ako jediného zo siedmich detí. Jeho otec vraj zomrel. Alkohol, drogy, syn, o ktorého sa stará babička... Je toho veľa. Vždy sa pri ňom pristavíme, pýtame sa ho, ako sa práve má. Viem, že nemôžeme vyriešiť jeho situáciu. Ale dať niekomu na vedomie, že existuje, a že je niekto, kto sa o neho zaujíma, je oveľa dôležitejšie. Vraví, že ak sa raz stretne s Bohom tvárou v tvár, má na neho množstvo otázok. A možno vďaka našej blízkosti mu Boh zodpovie aspoň na niektorú z nich...
Oblátska charizma je oveľa širšia: Blízkosť k ľuďom, s ktorými sa stretávame. Otvorený dom pre známych i menej známych. Ochota vypočuť si tých, ktorí potrebujú radu či povzbudenie. Naše rodiace sa spolčo mládeže. Malé či väčšie misie, ktoré sú nám zverené. Náš komunitný život, úprimná snaha žiť vo vzájomnej láske, a tak byť svedectvom pre naše okolie... Keď nás pred mesiacom navštívil P. Louis Lougen, otec generál misionárov oblátov, pri príležitosti večných sľubov našich poľských sestier Kasie a Pauliny, všetci boli z neho uchvátení. Pri kázni poukázal na to, že sme sa tam zhromaždili ako jedna veľká rodina: obláti, oblátky, mládež, farníci, diecézni kňazi, rehoľné sestry a bratia z iných kongregácií, ... A neboli to len prázdne slová. Po ukončení omše ostal spolu s nami na oslave, tancoval spolu s ostatnými tradičný poľský tanec, pristavoval sa pri našich farníkoch a rozprával sa s nimi... A jeden z našich bratov františkánov vyhlásil: „Aj ja chcem takého generála!“ Bola som veľmi šťastná, lebo som si vravela, že presne toto je to, čo chcem žiť. To naše. To oblátske. Nenechať ľudské srdcia chladnými!
Teším sa už na to, čo Pán pre mňa pripravil, a viem, že to budú veľké veci. Veď sa len stačí pozrieť na našich dvoch scholastikov: Otík to dotiahol až k pápežovi a Pája až do štvrťfinále majstrovstiev sveta vo futbale seminaristov, scholastikov a kňazov „Clericus Cup“. Tak uvidíme! A zatiaľ vás aspoň prosím o modlitbu a zároveň vám prajem odvahu otvoriť svoje srdce Božím prekvapeniam. On naozaj žije! Melánka