Jdi zpět

Na prahu Afriky... proti předsudkům

Melánka, naše prenovicka misionářek oblátek, se o letošních prázdninách vydala na cestu do Maroka...

Keď som mala 17 rokov, chcela som byť misionárkou v Afrike. Presne na toto som si spomenula, keď som sa pred nedávnom vrátila z Maroka, kde sme spolu s misionárkami oblátkami a štyrmi dobrovoľníkmi strávili dva týždne v prístavnom meste Tanger. Zdalo sa mi neuveriteľné, že sa táto moja dávna túžba naplnila o mnoho rokov neskôr a bez toho, aby som to plánovala. Ocitli sme sa síce len na samotnom prahu Afriky, kde sme mali na dohľad brehy Európy, ale práve táto skutočnosť bola pre celý môj pobyt tam rozhodujúca. Na začiatku našej misie som si totiž stanovila svoj osobný cieľ: získať nový pohľad na vec. Na akú?
Maroko je moslimská krajina. Slovo „moslim“ či s tým spojený „islam“ vo mne vyvolávali obavy. Do tej doby som totiž v podstate nemala žiadnu osobnú skúsenosť s osobami tohto vierovyznania. A informácie, ktoré sa ku mne dostávali z médií, vo mne vytvorili mnoho predsudkov, strach a neistotu. Pred rokom som navštevovala kurz o islame, ktorý pripravili jezuiti, lebo som bola presvedčená a ešte stále som, že strach v nás vzbudzuje hlavne to „nepoznané, tajomné“ a čím viac pravdivých informácií sa o niečom dozviem, tým objektívnejší bude môj pohľad. Lenže akákoľvek informácia z kníh, internetu či rozprávania iných osôb sa nevyrovná osobnej skúsenosti. Prvý týždeň v Tangeri bol pre mňa trochu náročnejší – úzkostlivo som totiž sledovala ľudí na uliciach, v baroch, v obchodoch, všímala som ich reakcie, ako sa tvária, ako sa správajú, čo robia ženy, muži, deti...
Prosila som Boha, aby mi dal nový pohľad na týchto ľudí, aby som v nich nevidela „potenciálnych teroristov“ len preto, že sú to moslimovia. A tento anonymný dav začal dostávať konkrétne mená a tváre: starenka, ktorá sa o nás starala na fare, kde sme boli ubytovaní, a ktorá nám spolu so svojou známou uvarila výborný tradičný kuskus; Mursi (neviem, ako sa to správne píše): mladý chlapec, ktorý pôvodne pracoval ako pouličný predavač, no neskôr sa zamestnal ako pracovník domova pre postihnutých mužov, ktorý vedú františkáni Bieleho kríža – denne sme mohli pozorovať jeho nasadenie a lásku k týmto potrebným, ostával v práci často mnoho hodín naviac ako dobrovoľník a po týždni, čo sme tam chodievali, nás už nazval svojou rodinou; deti, mladí ľudia, matky rodín – ich úsmevy a vďačnosť voči našim sestrám a dobrovoľníkom za možnosť prichádzať na hodiny španielčiny; kamarátka našej Laetitie, ktorá spolu s ňou študovala medicínu v Paríži – navštívila nás spolu s ďalšou kamarátkou, ktorá práve pripravovala projekt podporujúci svetový mier... Úsmevy predavačiek v pekárni, pochvalné pozdravy niektorých okoloidúcich, keď nás videli na prechádzke s postihnutými chlapcami... Veľa stretnutí a veľa pohľadov...
Nemôžem tvrdiť, že už mám v sebe jasno alebo že už všetko viem. Islamský extrémizmus je realitou a v mnohých moslimských krajinách sa islam žije veľmi radikálne. No po dvoch týždňoch v Maroku už viem, že obraz o moslimoch, ktorý si vytvárame vďaka správam z médií, nie je úplný a ak sa nebudeme sami snažiť dozvedieť sa viac, budeme aj naďalej žiť v strachu a hlavne budeme pociťovať nenávisť voči miliónom ľudí, voči davu bez konkrétnej tváre, len pre ich príslušnosť k islamu.
Na prahu Afriky som si uvedomila, že stojím len na prahu poznania mnohých vecí a taktiež to, že ako kresťanka som povolaná prevziať svoj podiel zodpovednosti pri budovaní lepších medziľudských vzťahov a mieru vo svete. A to je možné len osobným stretnutím s druhými ľuďmi a ich poznávaním. A na prahu Afriky som získala aj niečo nečakané: možnosť spoznať „ekonomických migrantov“, ktorí sú ďalším „strašiakom“ pre nás Európanov. Ale o tom snáď nabudúce! Melánka