Jdi zpět

Topánky v sprche, koberec naruby...

Tak, a už sú to dva týždne, čo je zo mňa novicka. Ak netušíte, o čo ide, tak sa musím priznať, že pred dvoma týždňami som ani ja sama nemala veľmi predstavu o tom, čo to bude pre mňa znamenať. Vedela som, že je to ďalší krok na mojej ceste povolania, že táto etapa bude trvať jeden rok, počas ktorého nebudem pracovať ani študovať, ale budem sa venovať formácii doma v komunite a v internoviciátnej škole, že dostanem oblátsky krížik a tým sa oficiálne stanem členkou kongregácie Misionárok oblátok Panny Márie Nepoškvrnenej, že počas týchto 12 mesiacov nenavštívim svoju rodinu na Slovensku... Jedna spolusestra totiž bude ukončovať noviciát prvými sľubmi už v novembri, a keďže sme spolu bývali v jednej komunite, vytvorila som si akú-takú predstavu o tom, aké zmeny mi prinesie do života tento dôležitý moment. Zmeny navonok. Ale pomaly sa začínam dostávať do obrazu aj v tom zmysle, čo bude táto etapa znamenať pre môj vnútorný život.
Prvú veľmi jasnú indíciu o zmysle noviciátu mi dali moje spolusestry hneď v deň vstupu do noviciátu. Keď som sa totiž vrátila do svojej izby, tak som ju nemohla spoznať. Všetky veci poprehadzované, vyprázdnené skrine, oblečenie odnesené do našej knižnice, topánky v sprche, matrac z postele v izbe Lisy, skriňa naopak, koberec naruby, cez záchodovú misu natiahnutá plastová fólia, ... Samozrejme, že som sa dočkala vysvetlenia: v našom živote sú veci, ktoré musíme rozhádzať a poprehadzovať, aby ich Pán mohol nanovo usporiadať tak, ako to chce On. A práve noviciát je časom, kedy sa mám pozrieť na všetko, čo je v mojom vnútri, nebáť sa vyhodiť to, čo je nepotrebné, dať určitým veciam väčšiu dôležitosť než iným, pýtať sa Pána, čo je to, čo chce zmeniť alebo premeniť v mojom živote...
V tieto dni som mala možnosť prečítať si pár dopisov, ktoré napísal na začiatku 19. storočia Evžen de Mazenod novicmajstrom misionárov oblátov. Tam som objavila ďalšie indície o mojej ďalšej ceste. Evžen považoval etapu noviciátu za najdôležitejšiu etapu celej formácie. Zdôrazňoval, že ak novici v tejto etape nedosiahnu cnosti, len ťažko sa im to podarí neskôr. Že novicom môžu byť len tí, ktorí to chcú „naozaj“, tí, čo túžia po dokonalosti, čo pociťujú skutočnú radosť z toho, že sa dostali na miesto, kde sa tejto dokonalosti môžu učiť, tí, čo cítia zápal pre Cirkev, horlivosť po spáse duší... Je potrebné naučiť sa zapierať sám seba, aby sa vytvoril väčší priestor pre Boha, snažiť sa o vnútornú slobodu, ktorá je otvorená prijať a milovať to, čo odo mňa žiada Boh... Preto je čas noviciátu obdobím vnútorného stíšenia, modlitby, časom venovaným duchovnému čítaniu, spoznávaniu histórie a charizmy našej kongregácie, života jej zakladateľa...
Na prvý pohľad to môže znieť ako veľmi náročná záležitosť. A asi ňou aj je. Tou najdôležitejšou vecou ale je byť blízko Ježiša. Učiť sa od Neho a viac Ho poznávať, lebo ako povedal sv. Ignác z Loyoly, nemôžeme milovať to, čo nepoznáme. Prehlbovať vedomie Božej prítomnosti v mojom živote, vedomie toho, že som milovaná, že som povolaná „pre“ niečo – prinášať radostnú zvesť chudobným, že sa to moje povolanie má uskutočňovať v komunite, ktorá sa stáva mojou rodinou... Aby tak celé moje bytie a moje konanie navonok bolo svedectvom o tom, že patriť bezvýhradne Bohu je niečo, čo ma robí šťastnou...
Stojím na počiatku cesty k zasvätenému životu. Na počiatku cesty, ktorej nebudú mnohí rozumieť. Sú ale veci, ktoré sa nedajú vysvetliť... Jeden jezuita pri príležitosti svojich večných sľubov napísal tieto slová: „Ježišova láska ku mne a skúsenosť veľmi blízkeho a osobného vzťahu s Ním prevyšujú v zasvätenom živote akékoľvek odriekania a uľahčujú nám tento záväzok pre Božie kráľovstvo, zvlášť keď počúvame Jeho hlas v ľuďoch chudobných, stojacich na okraji spoločnosti, trpiacich, nezamestnaných, chorých, postihnutých... V nich je Ježiš prítomný zvláštnym spôsobom, s nimi sa identifikuje. Je to dielo vzkrieseného Krista. Niekto, kto je mŕtvy, nie je schopný naplniť srdce radosťou vo chvíli, keď sa vyprázdňuje k tomu, aby sa vydalo pre službu. Niekto, kto je mŕtvy, nedodá silu, nie je oporou, nevolá k tomu, aby sme nasledovali s nadšením jeho stopy a jeho príklad. Ale Ježiš vstal z mŕtvych a koná v našich srdciach. Je nám nablízku, je skvelým priateľom, je to Pán. Ak by Boh neexistoval, môj život by bol prázdny a bez zmyslu.“ A tak sa počas nasledujúcich mesiacov budem snažiť vnímať prítomnosť tohto živého v Boha v mojom živote, nechať sa Ním premieňať a dovoliť Mu, aby to bol On, kto nanovo usporiada veci v mojom vnútri tak, ako to bude sám chcieť. A ako vždy vás prosím, aby ste ma na tejto ceste sprevádzali svojou modlitbou... Ďakujem! Melánia