Jdi zpět

Po Vánocích o Vánocích

Moje prvé Vianoce v Španielsku – aké boli?
Že prichádzajú Vianoce, nám bolo jasné už v sobotu v polovici decembra, keď sme sa s deťmi vydali do ulíc našej štvrte Vallecas. Spievali sme koledy, priali ľuďom šťastné a veselé a rozdávali hviezdičky s nápisom “Ježiš sa rodí pre Teba.” Celá táto akcia sa nazýva “sembradores de estrellas” – rozsievači hviezd – a je príležitosťou oznámiť radostnú správu o narodení Ježiša aj tým, ktorí už na to dávno zabudli, alebo žijú na ulici, bez domova a Vianoce pre nich už dávno nemajú žiadne čaro.
Na druhý deň sa v našej farnosti organizoval festival vianočných piesní (villancicos), kde vystupujú všetky možné aj nemožné skupinky – deti z náboženstva, rodičia, katechéti, františkánska mládež, mládežnícke spolčo, ktoré rozbiehame my oblátky spolu s františkánmi. Bolo to trochu chaotické vystúpenie, ale veľmi živé a pestré, zvlášť keď sa zblízka pozriete na niektoré texty kolied. Tak sa dozviete, že Mária si češe vlasy medzi záclonou a záclonou, alebo ako ryby v rieke pijú, a znova pijú a pijú, pretože videli narodiť sa Boha. Alebo tá s mulicou, ktorá je na ceste do Betlehema a nesie plno čokolády, ktorú chce niekto zjesť, a preto volajú Máriu, aby rýchlo pribehla, lebo inak tú čokoládu zjedia. Nerozumiete? Nevadí! Je jasné, že v tom všetkom je možné vytušiť, že Boh prichádza na tento svet a že je to čas radosti. A tie piesne sú naozaj chytľavé a radostné, takže za krátku dobu som ich už spievala spolu s ostatnými!
A bolo mnoho ďalších chvíľ s ľuďmi a pre ľudí: zdobenie vianočných sviečok, ktoré sme potom ponúkali v jednej farnosti v rámci získavania financií na našu misiu v Peru, samozrejme, aj s predstavením nášho misijného projektu a so svedectvami sestier či mladých ľudí, ktorí sa tohto projektu už zúčastnili; ďalej výlet s našou mládežou do mestečka Ocaña, kde sme sa boli pozrieť na veľký Betlehem so svetelnými efektmi a vyrozprávaným príbehom dejín spásy; polnočná omša – „misa de gallo“ a po jej ukončení horúca čokoláda a spievanie kolied v našej jedálni; vianočný obed s našimi susedmi františkánmi, na ktorý sme pozvali pár ľudí, o ktorých sme vedeli, že sú sami alebo si nemôžu dovoliť slávnostný obed – nakoniec z nich síce nik neprišiel, ale aj tak to bolo milá malá oslava. Taktiež sme s našimi mladými navštívili zopár starších ľudí, ktorí už nevychádzajú zo svojho domu či bytu kvôli chorobe či obmedzenému pohybu, a tak sme im zaniesli radosť Vianoc do ich domovov. Na Silvestra, ktorého sme spolu so sestrami strávili doma, som sa po prvýkrát zapojila do tradičného španielskeho zvyku: pripravíte si dvanásť bobulí hrozna, a keď hodiny  madridskej Slnečnej brány (Puerta del Sol) odbíjajú dvanástu, musíte zjesť s každým úderom hodín jednu bobuľu. Nie je to také jednoduché, aké sa môže na prvý pohľad zdať. Ale deväť bobúľ na prvý pokus je úctyhodný výkon!
Ešte nás čakala oslava životného jubilea sestry Teresy a potom sviatok Troch kráľov. Viete o tom, že tu v Španielsku nosia darčeky až traja králi? Ja som si ale jeden darček rozbalila aj na Štedrý večer, keď mi Ježiško českou poštou zaslal balíček tradičných česko-slovenských sladkostí. Tešila som sa ako malé dieťa, lebo takú Fidorku, Milu, 3bitku či Koko tu len tak nenájdete! Ale aj darček od troch kráľov (ktorí, len aby ste vedeli, aspoň do našej farnosti neprišli z Východu, ale z Južnej Ameriky, a dokonca každý z inej krajiny: Bolívie, Venezuely a Ekvádoru) ma potešil. Darčeky vlastne potešia vždy. A nemusia byť veľké. Pre nás sú ale odrazom toho najväčšieho daru, ktorý sme od Boha dostali: narodenia jeho Syna. A to si môžeme navzájom pripomínať nielen na Vianoce.
Myslím, že ak by som mala napísať o všetkých ďalších malých či veľkých stretnutiach počas týchto Vianoc, tak prídu ďalšie Vianoce. Každopádne začína nový rok a ten pre mňa (ako aj pre všetkých oblátov a oblátsku mládež) bude zase prelomový. Presne tak, ako boli tie predchádzajúce. O niektorých „prelomových“ okamihoch už viem a iné určite prídu. Tak si navzájom vyprosujme Božie požehnanie a odvahu „nechať sa Bohom prekvapiť“! Melánka