Jdi zpět

Melánka: blízko lidem v Peru

Tak veru, už som sa vrátila z Peru! A ani neviem, čo by som mohla z tých piatich týždňov našej peruánskej misie vyzdvihnúť. Tak aspoň pár mojich objavov: V prvom rade už viem, že strachy a obavy, ktoré som mala pred cestou, neboli opodstatnené a dali by sa zhrnúť názvom „strach z neznámeho“. A tak sa občas stane, že nám tento strach nedovolí objavovať nové, neznáme veci, a radšej si ostaneme hovieť na bezpečnom miestečku. Pre istotu. Ja som však zistila, že 12,5-hodinový let lietadlom nie je až taký strašný, zvlášť keď ho takmer celý prespíte. Napokon vám neostane ani len čas pozrieť si aspoň jeden diel Pirátov z Karibiku alebo si niečo prečítať. Alebo môj strach, že tam v dedinke Moran Lirio vo výške takmer 3500 metrov zamrznem. Napokon iba stačilo obliecť si každé ráno 6 vrstiev oblečenia a všetko bolo v pohode. Občas bolo dokonca priteplo! A ani nepršalo. Mohla by som menovať ďalej, ale jedným slovom: prežila som. Ešteže nás (budúcich) misionárov vysielajú aj na miesta, kam by sme z vlastnej vôle nešli, lebo takto objavíme nové svety a hlavne aj sami seba!
Uvedomila som si tiež, že chcem byť misionárkou. Chcela som ňou byť, keď som mala 17 rokov, a chcem byť ňou aj teraz, o 20 rokov neskôr. No teraz si viac uvedomujem dôležitosť toho slovesa „BYŤ“. Vlastne všetci pokrstení sme misionármi, všetci máme svojím životom hlásať radostnú zvesť o Božom kráľovstve. To je jasné! Akurát mám pocit, že mne Pán Boh ponúka zmluvu na plný úväzok. A navyše v „pracovnej spoločnosti“, v ktorej to „BYŤ“ je základnou požiadavkou. To mi neustále pripomína aj náš Vlastík OMI: „Naší první misií je být. Opravdu a naplno být. Tím svědčíme.“ Naše konštitúcie zdôrazňujú zvlášť jeden aspekt nášho oblátskeho „bytia“: byť blízki ľuďom. To nemusí v prvom rade znamenať konať veľké veci, vymýšľať nespočetné pastoračné aktivity, zapisovať si účasť a podľa nej hodnotiť úspech či neúspech. Aj keď aktivity sú samozrejme dôležité. V Moran Lirio ale ľudia žijú skromne, bez vymožeností, deti trávia voľný čas starostlivosťou o ich domáce zvieratká, pomocou rodičom pri poľnohospodárskych prácach, návštevou príbuzných, alebo hrou na ulici... Nemajú toho veľa, a tak im bohato stačí, keď s nimi jednoducho ste. Nemusíte podávať žiaden výkon, už len samotná prítomnosť misionárov v ich dedinke ich napĺňa vďačnosťou a radosťou. O čo viac sú poctení, keď prijmeme ich pozvanie na obed či večeru. Prekvapil ma zvyk, že domáci usadia hostí a jedia oddelene, alebo si prisadnú, ale nerozprávajú, skôr počúvajú. Snažia sa, aby sme sa cítili čo najlepšie. Každopádne občas nastalo z týchto dôvodov ticho, alebo sme sa začali rozprávať medzi sebou a neskôr nebolo ľahké naviazať komunikáciu s hostiteľmi. Zaujímavá skúsenosť!
Ešte aj v túto chvíľu nad tým premýšľam: byť blízko či blízki ľuďom vlastne vôbec nie je jednoduché. V Moran Lirio to bolo kvôli tomuto zvyku, ktorý je pravdepodobne prejavom úcty, no občas sme nevedeli, o čom sa s domácimi rozprávať. Tu u nás v Európe mi to príde ešte komplikovanejšie. A zvlášť smutnejšie, lebo tu sa nám tou prekážkou v komunikácii stávajú práve naše vymoženosti. Občas môžeme byť na návšteve celý deň a nakoniec zistíme, že sme sa s tým druhým vôbec nestretli. Spomínam si na mnohé stretnutia, aj v našej oblátskej rodine, kedy sme sa viac pozerali do mobilov než jeden druhému do očí...
Oblátska charizma je skutočná výzva pre dnešný svet. BYŤ tu naplno a naozaj, BYŤ blízki ľuďom naplno a naozaj, BYŤ pre svet druhým Kristom, ktorý, verím, každému človeku, s ktorým sa stretol, venoval svoju maximálnu pozornosť a úctu... Chcela by som takto „BYŤ“. Tak, ako to píše aj Michel Quoist v knihe Mezi člověkem a Bohem:
Dej si pozor, aby tvůj bližní neodešel, aniž by ti vypověděl vše, co měl na srdci. Říká-li si pro sebe: „Neměl na mne čas, byl příliš zaměstnán...“ znamená to, že jsi nebyl pro něho otevřen. Povzdechne-li si: „Netrval jsem na tom, zdálo se, že ani neposlouchá, že není duchem přítomný...“ znamená to, že jsi byl „někde jinde“. Zdali se ještě vrátí? Melánka

Nové video o našej kongregácii najdete zde.